Napadlo by vám niekedy, že závodné stravovanie mohlo byť vedným odborom?
Vzorom bol v 50. rokoch Sovietsky zväz, kde sa spoločným stravovaním a jeho vplyvom na pracovný výkon seriózne zaoberali niekdajší miestni ideológovia.
O spoločné stravovanie sa v druhej polovici 19. storočia začali starať rôzne robotnícke spolky.
Portál toprecepty priniesol viac informácií z tejto doby, ktoré si možno niektorí ešte pamätajú.
Napríklad v roku 1869 bola založená kuchyňa a obecná jedáleň v pivovare v pražskej „Dlouhé třídě“.
Účelom bolo robotníkom šetriť čas a peniaze – a to sa podarilo.
Za polievku, mäso a prílohu zaplatili 16 grajciarov.
Ak niekto nemal na celý obed, kúpil si buď len polievku alebo samotnú prílohu.
Polievky v ponuke boli buď slížová alebo hovädzia s krúpami, ako príloha sa podávala väčšinou šošovica, slíže, knedľa, halušky a pod.
Pre ilustráciu – murársky robotník si zarobil vtedy v priemere 60 grajciarov za týždeň a obyčajný nádenník okolo 20 za týždeň.
V prvej polovici 20. stroročia začali veľké fabriky zariaďovať závodné jedálne.
Motiváciou bolo zvýšenie efektivity práce.
„Myslime predovšetkým na zažívacie a vylučovacie ústrojenstvo. Ráno naplňme dokonale prázdny žalúdok a vyprázdnime sa. Nemusíme tak myslieť dopoludnia ani na reštauráciu, ani na toaletu,“ hovoril Tomáš Baťa starší, zakladateľ obuvníckeho priemyslu v bývalom Československu.
Z tohto výroku vyplýva, že začiatkom 20. storočia začal závodné jedálne zariaďovať aj Tomáš Baťa starší.
Nešlo však o jedálne ako ich poznáme dnes.
Pre zamestnancov varili najlepšie kuchárky v rôznych súkromných bytoch.
Niet divu, že jeden z najväčších vizionárov na prelome 19. a 20. storočia požadoval, aby sa podával iný obed mladým mužom, ktorí tvrdo pracovali fyzicky a iný pre tých, ktorí sedeli v kancelárii.
Fašisti a intelektuáli podporovali spoločné stravovanie
Závodné stravovanie podporovali aj nacistickí okupanti behom 2. svetovej vojny.
Nešlo o nejaké milosrdenstvo, ale o bezproblémové zabezpečenie chodu závodu, kde sa vyrábali rôzne vojenské potreby.
Špeciálne prídely potravín zabezpečili, že robotníci dostali bežne nedostupné potraviny a suroviny.
Zaujímavé je, že za možnosť stravovania mimo domov v prvých rokoch po vzniku samostatnej Československej republiky bojovali aj intelektuáli (napríklad básnik Karel Teige), ktorí chceli oslobodiť ženy od zbytočnej manuálnej práce.
Po druhej svetovej vojne sa komunistický režim, ktorý postupne ovládal všetky stránky života ľudí, pustil do podpory zariaďovania závodných jedální.
Veľký vzor, súdruhovia zo ZSSR, mali vypracovanú ucelenú teóriu o plánovaní, technológii prípravy jedál a o organizácii a plánovaní spoločného stravovania.
Socialistický model závodných jedální
V tomto plánovaní sa dokonca očakávalo, že si každá dedinská žena opíše jedálny lístok z družstevnej jedálne a doma bude na večeru pripravovať pokrmy, vďaka ktorým doplní rodine zložky, ktoré tam chýbali.
Ak je v závodnej jedálni na obed strukovinová polievka, ovocné knedle, tak doma bude gazdiná servírovať pokrm zo zemiakov a vajec.
Pokiaľ zas boli na obed zemiaky s mäsom, pripraví gazdiná doma na večeru obilnú kašu.
Bezmäsité dni mimo katolíckych pôstov
Teória to síce bola krásna, ale je ťažké si predstaviť, že ženy sa tak zaoberali skladbou jedálnička, keď dopredu ani netušili, čo vlastne v miestnom obchode kúpia.
Závodné jedálne občas vyhlasovali bezmäsité dni (preto, že mäsa bol nedostatok), väčšinou išlo o pondelky alebo štvrtky, piatkový katolícky pôst tak bol zámerne ignorovaný.
Závodná kuchyňa vo Vitane
V roku 1946 bola v závode v Byšiciach vo firme Vitana zriadená prvá jedáleň.
Mimo iné sa tu dokonca čapovalo pivo a predávali sa limonády, rožky a cigarety.
Priamo v areáli továrne sa potom nová jedáleň pre zamestnancov začala budovať v roku 1960.
Cena jedla bola dotovaná
Závodné jedálne boli zásobované i nedostatkovými potravinami a cena jedla bola dotovaná jednotlivými závodmi a odbormi.
Napríklad na prelome 70. a 80. rokov podľa pamätníkov zamestnanec zaplatil za obed 4 až 5 KČS.
Za to si na plastovej tácke na stôl odniesol hlavné jedlo, kompót alebo múčnik, naliať si mohol sladký alebo horký čaj.
Väčšinou bol výber z niekoľkých jedál, z ktorých jedno bolo bezmäsité.
Stravenky sa odovzdali v jedálni a museli mať správny dátum.
V menších závodným jedálňach bolo bežne jedno z jedál dostupné po celú obednú dobu.
Väčšinou to bola omáčka s mäsom a knedľou.
Ostatné sa objednávalo deň vopred úplne jednoduchým spôsobom.
Pri vstupe do jedálne bol stolček s papierom a pečiatkou, pričom stravníci dali pečiatku na papier s vybraným jedlom na ďalší deň a rovnakú pečiatku aj na svoju stravenku.
Ak sa prenesieme cez niekoľko desiatok rokov, môžeme skonštatovať, že závodné jedálne existujú aj dnes a sú dôležitým benefitom pre zamestnancov.
Dnešné závodné stravovanie sa posunulo o niekoľko levelov vyššie.
V ponuke už sú bežne dostupné šalátové bufety, pokrmy bez lepku, či vegetariánska a vegánska strava.
Dobré médiá